Aitec vydavateľstvo  

Pripravili sme si pre vás rozhovor s Líviou Muntágovou, špeciálnou pedagogičkou a milovníčkou kníh. Vo svojej práci sa venuje integrovaným deťom a spoločne s nimi hľadá spôsoby, ako im uľahčiť učenie a prekonať prekážky, ktoré ich čakajú. Lívia je jednou zo spoluautoriek HUPSOVHO šlabikára. V rámci jeho tvorby využila mnohé špeciálnopedagogické postupy, ktoré majú za úlohu podporiť učiteľov v práci s týmito špecifikami. Ak chcete vedieť viac, prihláste sa na náš online seminár s názvom 1 + 1 = ... aký je výsledok pri čítaní, ktorý sa uskutoční už túto stredu 10. 3. 2021 o 17:00 hod.  Okrem Lívie vás ním bude sprevádzať aj dlhoročná učiteľka a odborníčka na didaktiku materinského jazyka Zuzana Hirschnerová. 

Mali ste vysnívané povolanie, keď ste boli malá? Súvisí s prácou, ktorej sa venujete dnes?

LM: Blízko pri dome sme mali knižnicu. Pamätám si v nej na príjemné pani knihovníčky. Od malička som tam rada chodievala. Bol to môj prvý kontakt s vonkajším svetom, ktorý som sama veľmi rýchlo zvládala. Úplne som si to tam zamilovala a z tohto dôvodu som túžila stať sa raz práve knihovníčkou. Na chvíľku sa mi to aj splnilo, dva mesiace som naozaj pracovala v knižnici v Bratislave.

Máte obľúbenú detskú knižku, ktorá by podľa vás nemala chýbať v žiadnej detskej a možno aj dospeláckej knižnici? 

LM: Čo sa týka detských knižiek, v dnešnej dobe vychádzajú naozaj nádherné tituly. Vždy rada zablúdim do detského oddelenia. Keďže veľa pracujem s deťmi, ktoré kvôli diagnóze nechcú príliš čítať, vyberám si knižky, ktoré majú veľa obrázkov a menej textu. Príbeh je v nich zväčša vtipne vypointovaný, deti to chytí a potom čítajú s väčšou radosťou. Mám rada napríklad titul Knižka od spisovateľa Hevré Tulleta. Z ďalších spomeniem knihu Nechcem byť žabou, ktorú považujem za vhodnú pre integrované deti. Tie často nechcú byť tým, čím sú. S príbehom v knižke sa vedia ľahko stotožniť a má krásnu pointu na záver. Vo svojej zbierke mám aj knihy Musím si priniesť klobúk, Šťastie je líška alebo Calvin nevie lietať. Medzi moje top detské knihy patrí Vianočné mystérium. To je už ale príbeh pre staršie deti.

Akú najkrajšiu spomienku máte zo školy?

LM: Základnú školu človek podľa mňa vníma hlavne cez priateľstvá, ktoré sa tam utvárajú. Čo sa týka učiteľov, až na konci školy som mala šťastie stretnúť spriaznenú dušu, ktorou bola pani učiteľka matematiky. Tento predmet mi príliš nešiel, ale keďže sme si osobnostne sadli, tak ma začal baviť. Dobrý, vnímavý a empatický učiteľ dokáže urobiť to, že sa jeho prístup odtlačí v duši dieťaťa na celý život, a to je krásne. Niekedy ale detskú dušu dokáže ovplyvniť aj pedagóg, o ktorom by ste na to na prvý pohľad nepovedali V 2. ročníku ZŠ som dostala pani učiteľku, ktorá sa málokedy usmiala. Zažívala som vtedy veľké sklamanie. Nakoniec vo mne zanechala silné spomienky. Minimálne raz do týždňa venovala jednu hodinu na konci vyučovania našim otázkam. Dala nám možnosť pýtať sa jej akejkoľvek otázky, ktoré nám napadli. Okrem toho nám rozprávala príbehy zo života, ale také z dospelého sveta. Napríklad ako niekto ochorel a ako sa liečil. Visela som na každom jej slove, bola to taká rozprávkarka životných príbehov. Spätne si uvedomujem, že to bolo niečo, čo ma dosť formovalo. Bohatstvo tých príbehov, studnicu, ktorú mala v sebe a štýl, akým to vedela podať. Priniesla nám do našich detských svetov autentickosť, ktorou si ma získala.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli venovať špeciálnej pedagogike?

LM: Nebolo to tak, žeby som už na konci gymnázia vedela presne, čo chcem ísť robiť. Pri rozhodovaní ma ovplyvnili ľudia v mojom okolí. Veľkú zásluhu má na tom moja mama, ktorá je veľmi citlivý a empatický človek. Bola riaditeľkou škôlky, v ktorej učila hudobnú výchovu jedna nevidiaca pani učiteľka. To bol asi môj prvý kontakt s inakosťou. Okrem toho sme mali susedu, ktorá pracovala v špeciálnej škole a na podnet mojej mami som začala premýšľať o tomto povolaní. Keď sa na to spätne pozerám, asi som nemala úplne jasnú predstavu, do čoho presne idem. V detskom kolektíve v škole som sa s inakosťou osobne nestretla. Z dnešného pohľadu, s mojimi terajšími  skúsenosťami vnímam, že čím skôr sú deti v kontakte s inakosťou, tým prirodzenejšie ju berú potom v živote.

Zdroj: Eliška Knižka, Čitateľský denník pre 2. ročník ZŠ 

Čo máte na svojom povolaní najradšej?

LM: To, čo ma najviac ovplyvňuje, sú najzložitejšie prípady. Stalo sa, že som mala deti, u ktorých som si v prvom ročníku hovorila, že asi nedokážem nájsť spôsob, ako ich naučiť čítať. Nakoniec sa to dieťa chytilo a spolu sme to zvládli. Ten pocit je úžasný. No a potom sú to situačné veci. Niečo sa udeje, dieťa sa ocitne v kríze a vám sa ho podarí vrátiť k sebe a byť mu oporou vo chvíľach, keď to potrebuje. To sú často situácie, ktoré nás dospelých vyzývajú vyjsť zo zabehnutých koľají, vzorcov správania a vnímať, čo dieťa v tej chvíli potrebuje.

Ako relaxujete vo voľnom čase?

LM: Určite je to pri čítaní kníh. V tejto napätej dobe sa mi nedarí nájsť si pravidelne priestor na upokojenie myšlienok pri čítaní. Pri čom pravidelne zvyknem relaxovať, sú prechádzky v lese. Energiu čerpám z pohybu na čerstvom vzduchu. No a potom také obyčajné veci, ktoré teraz nemáme, ísť s kamarátkou na kávu, do divadla, do kina.

Spolupracovali ste pri tvorbe HUPSOVHO šlabikára, do ktorého ste zapracovali aj cvičenia a úlohy, ktoré pomáhajú učiteľom pracovať s deťmi s vývinovými poruchami učenia. Čo vnímate zo svojej praxe, že je najdôležitejšie zo strany učiteľov podchytiť u prváčikov?

LM: Dôležité je namiešať všetko tak, aby sme niečo neprehliadli, ale zároveň hneď od začiatku nekládli príliš veľký dôraz na jednu časť. Inak budeme na dieťa vyvíjať príliš veľký tlak, čo sa môže ukázať ako kontraproduktívne. Za kľúčové zo strany dospelého, či už učiteľa alebo rodiča, považujem udržať si vnútorný pokoj a trpezlivosť. Poskytnúť dieťaťu priestor a čas, aby to zvládlo svojím vlastným tempom. Čo sa týka techník, je to veľmi individuálne. Momentálne sa kladie dôraz na fonematické cvičenia. Nemusí to však sadnúť každému dieťaťu. Je potrebné myslieť na to, že technika je iba nástroj, ktorý nám pomáha dostať sa spoločne s dieťaťom k cieľu. Ak totiž tréning bude viesť k tomu, že dieťa znechutíme, tak zlyhávame hneď od začiatku. Ešte dôležitejšie ako technika je udržať u detí chuť a nadšenie učiť sa. To je základ, od ktorého sa môžeme odraziť. Najlepšie je zaujať ich pomocou témy, ktorá im je blízka, vytvárať si vlastnú cestu s písmenkami ku konkrétnemu dieťaťu. Mala som jedného chlapčeka, takého malého rozprávača príbehov. Začala som príbehy zapisovať, on do nich občas niečo nakreslil. Učil sa čítať na svojich príbehoch, ktoré mu boli blízke a to ho motivovalo posúvať sa stále ďalej. Metodických návodov existuje množstvo, hlavné je poznať dieťa a pracovať s ním individuálne na základe jeho potrieb. Neudusiť tú detskú dušičku, nechať ho rásť. Často sa stretávam, že je na dieťa vyvíjaný veľký tlak či už zo strany rodiča alebo učiteľa. To nie je dobré. Učiteľ by mal byť oporou pre rodiča, mal by ho viesť v procese s jeho dieťaťom ako ten, ktorý má odborné skúsenosti. Rodič je totiž ten, ktorý s dieťaťom pôjde v živote ďalej. Preto je potrebné, aby dieťaťu veril a podporoval ho.

Zdroj: HUPSOV šlabikár, 2. časť, str. 42 - 43

Na seminári nám predstavíte špecifiká osvojovania si čítania s porozumením deťmi s vývinovými poruchami učenia. Mnoho rodičov sa ocitlo s deťmi doma a často nevedia, ako im pomôcť. Sú nejaké tipy na aktivity, ktoré by ste poradili rodičom?

LM: S kolegyňami sme sa snažili pri tvorbe Hupsovho šlabikára postaviť ho na dvoch pilieroch,  technike a na porozumení. Porozumenie považujem za veľmi dôležité, hlavne teraz, keď rodičia fungujú sami s deťmi doma. Odporúčam nenechať články čítať dieťa prvé, hlavne ak už v tomto období ide o dlhšie texty. Je potrebné, aby si rodič prečítal článok prvý a zaujal dieťa aj samotným prednesom textu, aby poskytol dieťaťu možnosť mu porozumieť. Hupsove príbehy od Gabriely Futovej, ktoré sprevádzajú deti v šlabikári, sú plné šibalstiev, blízke ich svetu. Deti ich majú rady. Dávajú im možnosť zamyslieť sa nad rôznymi situáciami, ktoré zažívajú.

Ak sa rozprávame o technikách, v šlabikári ponúkame cvičenia, pri ktorých sa v čítaní s dieťaťom striedate a vediete ho samotným procesom. Pomáhate mu prelúskať sa textom. Najlepšie je ísť po slabikách, ale netreba na tomto spôsobe lipnúť. Niekedy je dobré nechať dieťa, aby si našlo svoj vlastný spôsob spájania. Poskytnúť mu čas, kým nabehne na slabiku. Odporúčam hrať sa s dieťaťom. Vy mu poviete slovo, napr. PES a ono vám povie písmená, z ktorého sa skladá P, E, S. Dá sa to robiť aj opačne, ono vám povie rozložené slovo a vy ho poviete celé. Neskôr, keď už túto oblasť dieťa zvláda, môžeme prejsť na techniku postavenú na otvorených slabikách, teda striedanie spoluhlásky a samohlásky. Rozpracovala som ju aj v zošite Ako sa žirafa Karolína naučila čítať, ktorá je určená aj pre rodičov na prácu s deťmi doma. Keď sa deti rozbehnú na otvorených slabikách, získajú istotu v čítaní a postupne prechádzajú na ťažšie slová. Ak napríklad rodič zistí, že čítanie dieťaťu ešte príliš nejde, tak sa treba vrátiť o krok späť alebo aj o dva a skúsiť otvorené slabiky. Pre mňa osobne je to ako kráčanie po schodíkoch, nemôžeme niečo preskočiť. V celom procese však nejde iba o naučenie techniky. V pozadí vždy musí stáť porozumenie textu. To je úloha sprevádzajúceho dospelého postavená na práci s textom a vzájomných rozhovoroch s dieťaťom.