Aitec vydavateľstvo  

Kto sú Barbora Jurinová a Veronika Kořínková a s akým úmyslom zakladali dramacentrum EDUdrama? Prečítajte si rozhovor, v ktorom nám prezradili niečo o svojich aktivitách. Dozviete sa tiež, čo môžu učitelia docieliť zavedením dramatickej výchovy na vyučovanie a že takéto obohatenie nemusí byť zábavou iba pre žiakov, ale aj pre učiteľov samotných. Ak chcete tieto tvorivé dámy zažiť naživo, prihláste sa na online seminár Literatúra v akcii, ktorý sa bude konať v stredu 19. 5. 2021 o 17:00 hod. 

Čo bolo podnetom na vytvorenie dramacentra EDUdrama a aké aktivity sa za ním skrývajú?

VK: Dramatickej výchove sa venujem už od svojich 15-tich rokov, v rámci ZUŠ. Tam ma to naplno chytilo. Obe sme s Barborkou mali veľmi dobrú pedagogičku, Sašu Skořepovú, ktorá bola priekopníčkou dramatickej výchovy na Slovensku. Práve ona v nás vybudovala vzťah k dramatickej výchove a jej metódam.  Má veľkú zásluhu na tom, že dramacentrum EDUdrama vzniklo.

BJ: Ako vedúca oddelenia galerijnej pedagogiky v Slovenskej národnej galérii som spoločne s Veronkou stála pri zrode vzdelávacích programov pre deti i dospelých. Stále nás to ale ťahalo späť ku dramaťáku. Cítili sme to ako naše poslanie. Táto metóda nám v mnohom pomohla, zmenila život a chceli sme jej posolstvo posunúť ďalej ostatným. Preto sme sa rozhodli venovať tomu naplno. Hlavným cieľom bolo dostať dramatickú výchovu a jej metódy do škôl. Vnímali sme, že na rozdiel od voľnočasových aktivít v rámci ZUŠ, školy naplno nevyužívali to, čo dramatická výchova ponúka a aký môže mať presah pre život detí i učiteľov. Samozrejme v tejto súvislosti je potrebné povedať aj to, že dramatickou výchovou nejde učiť stále. Je to jedna z metód, ktorá dokáže deti motivovať a priniesť do témy a vzťahov v triede niečo iné. Zároveň môže veľmi obohatiť aj vzťah pedagóga a žiaka. To bol dôvod, prečo sme začali najprv robiť programy pre školy. Keďže to bolo pre školy často náročné financovať z vlastných zdrojov, rozhodli sme sa spraviť kombináciu programov pre školy s ponukou pre deti a rodičov. Cieľom našich programov je, aby dieťa nebolo iba pasívne. Ide nám o to, aby si rozprávku aj zahralo, zažilo si ju s hercami. Celá naša ponuka prirodzene vyústila aj do ponuky kurzov pre pedagógov.

VK: Okrem dramacentra EDUdrama sme prevzali aj Združenie tvorivej dramatiky, ktoré sa snaží o zapojenie metód tvorivej dramatiky do rôznych oblastí života a vzdelávania. Ide nám primárne o to, aby boli aktivity tohto združenia bezplatné. V tejto súvislosti prezradíme, že pre učiteľov chystáme webovú stránku združenie tvorivej dramatiky. Plánujeme na ňu postupne umiestňovať metodiky, ktoré by pomohli učiteľom v zapájaní dramatickej výchovy do praxe. Mnohí učitelia, ktorí si tieto metódy zažili u niekoho iného a videli, že to funguje, mali väčšiu dôveru a motiváciu vyskúšať si ich potom vo svojej triede.

Vo vašej ponuke programov nájdeme kurzy a predstavenia pre rôzne vekové kategórie, od najmenších až po dospelých. Čo je ich hlavným cieľom a čo sa nimi snažíte rozvíjať?

BJ: Základ tejto metódy vychádza z dramatických prostriedkov. Dôležité je, aby bola v príbehu silná postava, ktorá rieši určitý problém/konflikt. Na nás je potom, aby sme postavu prispôsobili cieľovej skupine, s ktorou ten príbeh hráme. Je nevyhnutné, aby postava korešpondovala s cieľovou skupinou, aby sa do nej účastníci vedeli vžiť a aby zažívala problémy, ktoré daná veková skupina rieši vo svojom živote.

VK: Pri dospelých je to trochu iné. Väčšinou prichádzajú s konkrétnym cieľom, ktorý od kurzu očakávajú, napríklad rozvinúť komunikačné zručnosti, pripraviť sa na pohovor. Niektorí hľadajú nové postupy a inšpirácie, ktoré by mohli využiť v práci. Chcú sa posunúť ďalej.

BJ: V čom je táto metóda ale silná a o čo sa snaží. Na hodine matematiky v škole cvičíme rôzne príklady, máme veľa zadaní a riešime ich, až kým to nevieme vypočítať v akejkoľvek forme. Pre život sa ale veľa situácií neučíme, sme rovno hodení do vody. No a o tomto má byť dramaťák. Máme si nacvičovať niečo pre život. Najprv si to vyskúšame nanečisto ako cvičenie v matematike, aby sme to potom vedeli naostro. U nás majú účastníci možnosť vyskúšať si to, čo potom neskôr môžu zažiť v živote. A potom keď tá situácia nastane, tak si povedia, že niečo podobné sme už predsa riešili, keď tá zbojníčka sa mala rozhodnúť, či odpustí alebo neodpustí tatkovi. Ja to teraz môžem urobiť podobne.

VK: Plus je tu ešte ďalšia rovina. Keď situáciu zažívame načisto, tak sme zahltení emóciami. Ak som už ale niečo podobné zažila, lepšie sa mi rozhoduje. A na dramaťáku vždy hovoríme o viacerých riešeniach.

BJ: Áno, to je druhá rovina. Každý účastník prináša svoj pohľad na situáciu a jej riešenie. Tým pádom sa môj zásobník riešení rozširuje. Učí ma to, že aj keď niečo v živote nevyjde, môžem to vždy vyskúšať inak. Tak ako som to už zažila vďaka niekomu inému na dramaťáku. Tiež je to často cenná skúsenosť v prípade, že mám na niečo iný názor. Ten vie byť v skupine konfrontovaný a otestovaný s názormi ostatných.

VK: A úžasné je, že vďaka tomu mám príležitosť pochopiť, že všetko má vždy aj iné riešenie. To je veľké plus pre život. Celý proces sa súčasne deje v bezpečí role. Nedeje sa to teda v tej chvíli priamo mne, ale deje sa to postave. To mi pomáha držať si odstup. Umožňuje mi to vyskúšať si aj veci, ktoré by som za normálnych okolností nespravila.  

BJ: V dramaťáku teda nejde iba o nacvičenie divadielka. Nacvičujeme si rôzne situácie pre život. Nejde o výsledný tvar,  finálny produkt. Ide o proces, vyskúšať si danú situáciu, zastaviť ju, vrátiť ju späť, zmeniť ju a vyskúšať si, ako by to dopadlo, keby sme rozhodnutie zmenili.

VK: Veľmi dobré skúsenosti máme s prácou v triedach. Deti sa v bezpečí role menej hanbia, viac sa prejavujú a zažívajú sa navzájom v nových rolách. Pani učiteľky sú často prekvapené, aké zmeny sa v triede udejú. V role dokážu decká fungovať inak. Vedia vyjadriť svoj názor, utužuje to vzťahy v kolektíve. A v rámci tohto procesu tam vieme dať aj to vzdelávacie – učenie zážitkom. Často sa stáva, že deti lepšie pochopia, na čo im je daná vedomosť v živote, jej praktický význam.

S projektom Dramatická výchova do škôl ste sa stali jedným z víťazom projektu Generácia 3.0, ktorý realizuje Nadácia Pontis. Ide o podujatie, ktoré oceňuje vzdelávacie programy zamerané na rozvoj zručností, vedomostí a postojov potrebných pre 21. storočie. Čím môže byť zavedenie dramatickej výchovy do vyučovania pre žiakov a učiteľov prospešné a čo si pod tým majú učitelia predstaviť?

VK: Pridaná hodnota pre učiteľov je to, že si dovolia užiť si to, byť deťom v hre partnerom. Často stačia aj maličkosti. Niekedy nám to kazia naše očakávania. Nie vždy sa musia naplniť, ale aj to môže učiteľ povedať. Veľmi dôležitá je práve reflexia. Priznať pred deťmi, že som očakával niečo iné, ale aj napriek tomu som rád, že do toho so mnou išli. To je pre deti hodnotné. Je to niečo, čo si zapamätajú. Výhoda pre učiteľov je aj to, že ak ovládajú metódu, vedia si to pekne variovať podľa situácií, tvorivo si to prispôsobiť práve pre svoje deti v triede, ktoré dobre poznajú. Vedia to potom využiť nielen na humanitných predmetoch, ale aj v rámci matematiky. Je to o odhodlaní vyskúšať si to.  

Programy pre školy, určené pre 1. stupeň ZŠ, sú vedené fiktívnym príbehom, ktorý je vždy inšpirovaný literárnymi textami. Venujete sa v nich témam ako prekonávanie strachu,  uvedomenie si dôsledkov a možnosti vlastných rozhodnutí, ale aj téme recyklácie a zodpovednosti voči životnému prostrediu. Podľa čoho si vyberáte texty, ktorými sa inšpirujete? Čo pre vás znamená kvalitný literárny text?

BJ: Môže to byť vekom overený text, kedy vieme, že je to istota po ňom siahnuť. Sú to etablovaní autori ako Astrid Lindgrenová, Jaroslava Blažková, Roald Dahl.

VK:  Samozrejme ale neustále hľadáme aj nové texty. Spolupracujeme s ľuďmi, ktorí s detskými textami robia, napríklad s kníhkupectvom Artforum, Martinkou Jánošikovou. Sú to ľudia, ktorí majú ňuch na dobrý príbeh. A niekedy máme dobrý ňuch my. Inšpirácie k nám prichádzajú aj zo zahraničia, z Belgicka, Írska, Viedne.

BJ: Dôležité je, aby to bola zaujímavá téma pre danú cieľovku a text pracoval s kvalitným literárnym jazykom.

Okrem tvorivých programov pre školy sa venujete aj vzdelávaniu dospelých. Samostatnú kategóriu tvoria kurzy a semináre venované pedagógom.  Ako taký kurz prebieha a s akými očakávaniami na ne pedagógovia chodia?

VK: Je potrebné, aby si učitelia sami zažili, ako tie techniky fungujú a čo im môžu na vyučovanie priniesť. Snažíme sa im poskytnúť v rámci kurzov návody, aby do toho mohli ísť bez strachu.

BJ: Kurzy tvoríme podľa očakávaní prihlásených učiteľov. Témy vyberáme na základe spätných väzieb a informácií, čo by sa im hodilo. Tému sa snažíme veľmi zúžiť, aby to pre nich bolo hlavne praktické.

VK: Čím majú učitelia jasnejší cieľ, prečo prichádzajú, tým rýchlejšie to ide. Keď napríklad vedeli, že sa potrebujú naučiť robiť tábor, tak zrazu to za jeden deň dokázali. Máme v ponuke jeden kurz s názvom 4 poschodia. Ten je koncipovaný dlhodobejšie. Stretávame sa opakovane, učitelia si nové techniky skúšajú priamo na hodinách. Potom to spoločne rozoberáme.

BJ: Cieľom je, aby si na vlastnej koži zažili metódu, tému i techniku. Potom si to s nimi celé metodicky rozoberáme. Následne si vymýšľajú svoju vlastnú tému, našijú si ju na svoje potreby, vyskúšajú. Nasleduje reflexia.

V poslednej dobe, aj vzhľadom na rozmach digitálnych technológií, sa vedú diskusie o poklese záujmu detí o čítanie kníh. V rámci projektu webovej platformy Uletsknihou.sk, ktorý sa venuje podpore a budovaniu vzťahu detí a tínedžerov k čítaniu, nájdu učitelia pár aktivít a inšpirácií na prácu s textom aj od vás. Ako podľa vás motivovať deti k čítaniu a knihám?

BJ: V súčasnosti pripravujeme pre Uletsknihou.sk aj ďalšie aktivity. Ale čo sa týka motivácie k čítaniu, deti sa učia primárne napodobňovaním. Ak rodičia majú vzťah k čítaniu a doma čítajú, tak sa to prirodzene prenesie aj na deti. Ďalšou cestou môže byť aj dramatická výchova, kedy si príbeh zažijú. Ak deti príbeh zasiahne, je pravdepodobnosť, že si knihu budú chcieť prečítať, aby sa dozvedeli, ako to dopadne. Čiže buď to dostanú od rodičov, od pedagóga alebo existujú aj iné cesty, ktorými sa do sveta kníh môžu dostať.

VK: Treba im čítať. Nie je nič lepšie ako večerné zaspávanie s knižkou. Ja si pamätám, ako nám moja babička čítala. Moja mama je zase rozprávačkou príbehov. Čiže nemusí to byť iba čítanie, ale môže ísť aj o iný spôsob kontaktu so slovom.

Rozhovor pripravila Ľubica Ťapajová