Aitec vydavateľstvo  

Tejto téme, ale aj mnohým ďalším, sme sa venovali v rozhovore s dlhoročnou učiteľkou a spoluautorkou učebníc Prvouky a Prírodovedy Rút Dobišovou Adame. V rozhovore nám prezradila, ako jej náhoda zmenila život a z návrhárky hračiek sa nakoniec stala kreatívna učiteľka s množstvom nápadov na aktivity a inovácie, ktoré nájdete aj v spomínaných učebniciach. Ako sama hovorí, najhoršie je, ak v prírodovednom vzdelávaní miesto chápania súvislostí a uvažovania nad jednotlivými časťami vládne memorovanie. To je dôvod, prečo do svojho vyučovania zapája metódy, ktoré vám bližšie predstaví na seminári s názvom „Rozvoj čítania s porozumením na hodinách prírodovedy“, ktorý sme pre vás spoločne pripravili na stredu 14. 10. 2020 o 17:00.

Rút Dobišová Adame a Baxy

Čím ste chceli byť, keď ste chodili na základnú školu?

Asi prekvapím, ale netúžila som byť odjakživa učiteľkou. Bola som veľmi tvorivé dieťa, stále som čosi vymýšľala, kreslila či štrikovala. Snívala som, že sa stanem návrhárkou hračiek. To bol môj sen. Zdalo sa mi to ako úžasné povolanie.

Čo vás teda viedlo k tomu, že ste sa stali učiteľkou?

Na konci strednej školy, keď sme vypisovali prihlášky, sedela vedľa mňa spolužiačka, ktorá sa hlásila na pedagogickú. Tak som sa jej spýtala, z čoho sú tam prijímačky. A ona, že matika, slovenský jazyk a talentovky. Hovorím aha, a čo bude na tých talentovkách. A ona, že niečo nakreslím, niečo zaspievam, niečo zahrám. Hovorila som si, že to všetko predsa viem. Išla som tam a zobrali ma. Na vysokej škole ma štúdium chytilo a keďže som všestranne založená, čo považujem za veľké plus na 1. stupni, našla som sa v tom.

Ktorý predmet bol vaša srdcovka?

Určite som mala rada hudobnú a výtvarnú. Paradoxne, prírodovedu som až tak nemusela. Mala som prísneho učiteľa, ktorý od nás vyžadoval príliš veľa teórie, ktorá mi nešla do hlavy.  Toto bol jeden z dôvodov, prečo, keď sme s kolegyňou začali písať učebnice prírodovedy a prvouky, sme chceli celý koncept poňať inak. 

Aké veci považujete za najdôležitejšie rozvíjať u detí na 1. stupni ZŠ?

V tomto sa asi zhodnem s väčšinou učiteľov, keď poviem, že je to čítanie s porozumením. Nepoznám dôležitejšiu vec na 1. stupni. Od tejto zručnosti sa odvíja úspešnosť každého dieťaťa. Ak dieťa naučíme čítať kvalitne s porozumením a podporíme jeho vzťah k čítaniu, tak mu v jeho živote veľmi pomôžeme. No a potom za mňa vzťah k ľuďom a k prírode. Budovanie vzťahu k prírodovednému vzdelávaniu ako takému. Ten ide ruka v ruke aj s budovaním vedomostí. Ak dieťa pochopí, ako svet okolo neho funguje, prirodzene porozumie potrebe chrániť prírodu okolo seba.

Zdroj: shutterstock

Čo vám na dnešnom systéme výučby chýba?

Osobne mi najviac v školstve chýbajú stretávania sa učiteľov a vymieňanie si problémov, nápadov a skúseností. Keď som začínala, existovali na odboroch školstva tzv. ročníkové metodické stretávania, ktoré raz mesačne takéto stretnutia organizovali. Mne ako začínajúcemu učiteľovi to veľmi pomohlo. Takisto vzájomné návštevy na školách, aby sme sa navzájom inšpirovali tým, ako to robia iní. To vie človeka v profesii veľmi posunúť. Vzdelávanie učiteľov by malo obsahovať čo najviac z praxe. Učitelia potrebujú metódy spojené s inšpiráciou na konkrétne veci, ktoré do vyučovania vedia hneď aplikovať.

Ako sa snažíte motivovať žiakov?

Jedna z motivácií je osobný vzor. Keď rodičia doma čítajú, tak je pravdepodobné, že pre dieťa bude čítanie prirodzené tiež. Takže ak ja ako učiteľ im budem čítať knihy, tak aj oni sa budú snažiť čítať. Ak teda majú ku mne vzťah. Ale verím, že mozog sa odmeňuje sám. Ja osobne som za vnútornú motiváciu. Nie som zástancom červených bodíkov a podobne. Motivácia za odmenu je krátkodobá a ak má dieťa problémy, tak sa veľmi rýchlo sklame a stratí ju. Potom to vlastne funguje iba na tých premiantov triedy a neposúva to ďalej slabších žiakov. Najlepšia motivácia je, ak to tomu dieťaťu ide. Mojím učiteľským talentom by malo byť podať učivo primeraným spôsobom s ohľadom na schopnosti jednotlivých žiakov a pomôcť každému prežiť radosť z toho, že sa to naučil. Toto je podľa mňa vnútorná motivácia. Mozog vystrekne hormón šťastia a prežije radosť.

A čo motivuje vás v učiteľskom povolaní?  

Motivujú má úplne malé drobné veci. Keď idem zo školy a dieťa na školskom dvore sa oproti mne rozbehne a objíme ma. Tá láska, ktorú dostávate od detí. Vytvorenie vzťahu k žiakom považujem za veľmi dôležité. A druhá vec, ktorá ma motivuje, je stretávanie sa s ľuďmi, ktorí majú chuť robiť, tvoriť a posúvať sa ďalej. Naopak ma dokáže sklamať, keď som sústavne konfrontovaná s učiteľmi, ktorí hovoria, že toto nechcú, toto ich nudí, toto robiť nebudú. To mi naozaj nepomáha. A ešte ma motivuje tvorivosť. Veľmi rada vyrábam pomôcky pre deti a teším sa, keď vidím, že to na hodine funguje.

Čomu sa rada venujete vo voľnom čase?

Mám veľa koníčkov spojených s prírodou. Venujem sa športovej kynológii, mám vlčiaka Baxyho. Pred opatreniami súvisiacimi s koronou som ho zvykla s povolením rodičov a vedenia nosiť aj na vyučovanie. Deti sa vždy tešili. Veľmi rada tiež lyžujem, behám a chodím na turistiku do hôr. A z tvorivých aktivít, rada šijem, háčkujem a štrikujem.

Ako vaši žiaci reagujú na to, že ste sama spoluautorkou učebníc, z ktorých sa učia?

Ja na to nijako nezvyknem upozorňovať. Samozrejme sa ale stáva, že vo vyšších ročníkoch si to deti alebo rodičia všimnú. Kedysi v druháckej učebnici som mala použité aj príbehy, ktoré sa naozaj udiali u mňa v triede. Vtedajšej hlavnej postavičke, včielke, dali meno moji žiaci. Volala sa Oskar.

Ukážka strany z učebnice Prírodoveda pre tretiakov

Prečo ste sa rozhodli okrem učenia venovať aj písaniu učebníc?

Nemám pocit, že by som sa rozhodla sama. Skôr to vnímam tak, že sa to nejako súhrou istých okolností udialo. Ja som v podstate začínala spoluprácou na učebnici slovenského jazyka, kde ma oslovila Zuzka Hirschnerová. Páčilo sa jej ako učím a aké mám nápady. A tam to začalo. Následne ma oslovili ako autora pre prvouku. Váhala som, ale podporila ma rodina a kolegovia. Mala som šťastie, že som mala okolo seba zaujímavých, dobrých a šikovných ľudí.

Dištančné vzdelávanie a online výučba zmenila pohľad na doterajšiu formu výučby. Čo bolo pre vás ako učiteľku v tomto období najťažšie a čo vám to naopak dalo?

Ja sa celkom kamarátim s technológiami, čiže som nejako prirodzene po dvoch dňoch prešla na online výučbu. Pri prvých pokusoch cez Skype, keď som chcela zdieľať obrazovku, ma nebolo vidieť a dostávala som spätnú väzbu, že deti nevedeli obsedieť. Tak som prešla na Zoom. Učila som v tom čase prvákov. Každý deň som poctivo vyučovala 2 – 3 hodiny s tým, že sme sa venovali základným predmetom. Najnáročnejšie bolo, že som sa musela preprogramovať v hlave. Musela som si vždy vopred nachystať na obrazovku veci, ktoré budem potrebovať. Veľmi mi pomohol v tomto čase zavretých škôl aitec offline. Vďaka nemu som žiakom mohla zdieľať na obrazovke presne to, čo mali doma v učebniciach. Kvôli udržaniu pozornosti som sa snažila vyberať také metódy, aby sa nielen sedelo, ale aj pobehovalo po byte a deti sa hýbali. Pozitívom na takomto učení bola možnosť vypnúť zvuk. To by som v triede niekedy potrebovala :)  V podstate som túto situáciu ale nevnímala až tak zaťažujúco. Ale som si vedomá, že som mala šťastie, že všetky deti mali možnosť byť online v tej istej hodine. Rodičia si to mali možnosť zariadiť. Tým pádom som nepociťovala deficit ani čo sa týka prebratého učiva, ani v komunikácii so žiakmi. Počas pripojení som im nechávala čas, aby sa mohli porozprávať aj medzi sebou, kresliť si, písať odkazy, či hrať piškvorky.

Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a ak by ste si chceli vyskúšať, ako sa pracuje s komplexnou podporou pre učiteľa aitec offline k Prírodovede pre tretiakov, stiahnite si plnú verziu na našej webovej stránke. Licencia je platná do 31. 10. 2020.