Aitec vydavateľstvo  

Šlabikár je prvá a najdôležitejšia učebnica každého prváčika. Aby sa zoznamovanie s písmenkami stalo zábavou, je dobré proces učenia oživiť. Spolu s LIPKOU prichádza malým žiakom na pomoc šlabikárová rodina prváčky Zuzky a jej staršieho brata Adama. Ich život a reálne situácie, s ktorými sa deti môžu stretnúť aj v bežnom živote, pretavila do hravých textov spisovateľka Jana Belašičová. Prečítajte si, ako sa jej spolupracovalo na príprave Šlabikára LIPKA a čo považuje za najdôležitejšie pri výučbe slovenského jazyka.

Čím ste chceli byť, keď ste chodili na základnú školu? Mali ste vysnívané povolanie, keď ste boli dieťa?

V prvej triede som mala veľmi dobrú pani učiteľku. Chcela som byť ako ona. Učila som bábiky a plyšových macíkov čítať, písať a počítať a bola som rozhodnutá, že budem pani učiteľka.

Dnes ste známa predovšetkým ako autorka veršovanej tvorby pre deti. Ako si spomínate na svoje spisovateľské začiatky? Mali ste odjakživa vzťah k detským textom?

Odmalička som vymýšľala rýmovačky, riekanky, pesničky a rozprávky, ako väčšina detí. Bola to pre mňa zábava. Túto záľubu som zužitkovala pri svojich deťoch. Veľa mamičiek objaví pri deťoch spisovateľské a tvorivé schopnosti a ide im to naozaj dobre. Ja som mala to šťastie, že som sa mohla v tejto oblasti ďalej rozvíjať a neskôr začať písať pre detský časopis Vrabček.

Čo máte na svojom povolaní najradšej a čo je vaším najväčším hnacím motorom?

Moja práca je veľmi tvorivá a dynamická. Časopis vychádza každý mesiac a chceme, aby každé číslo našich malých čitateľov zaujalo a prinieslo im radosť. A práve tá detská radosť je najväčším hnacím motorom.   

Kde najčastejšie čerpáte inšpiráciu na tvorbu?

Inšpirácia je všade okolo nás. Stačí sa dobre započúvať a zapozerať.

Ste jednou z autoriek Šlabikára LIPKA. Ako ste sa dostali k takejto spolupráci?

Ponuka prišla z Vydavateľstva AITEC. Autorom sa páčili moje básničky a rozprávky uverejnené v časopise Vrabček. Bola som milo prekvapená a tešila som sa. Predsa len, šlabikár je prvá a najdôležitejšia učebnica každého školáka.

Vaše texty v Šlabikári LIPKA kladú dôraz na rozvoj hodnotového systému žiakov. Niektoré z nich boli zaradené aj do Čítanky. Ktoré veci považujete vy za najdôležitejšie rozvíjať u detí na 1. stupni?

V dnešnej dobe sa, oproti minulosti, viac zdôrazňuje individualita detí. Je to správne a dôležité. Každé dieťa je špecifické, každý človek je špecifický. Ale zároveň si treba uvedomiť, že keď chceme fungovať ako spoločenstvo, musíme dodržiavať a rešpektovať určité pravidlá, napriek tomu, že sa nám niekedy nechce. Keď si každý bude robiť čo chce, spolu nedokážeme nič. 

Čo považujete za kľúčové pri vyučovaní slovenského jazyka a pri zoznamovaní sa so slovenským jazykom?

Jednoznačne hravosť. Deti nie sú malí dospelí. Sú to deti a na prvom stupni sú to naozaj ešte malé deti. Slovenčina možno nie je svetový jazyk, ale je prekrásna a výnimočná vďaka svojej bohatosti a rozmanitosti. Je tvárna a vyčačkaná zdrobneninami a citoslovcami. Máme nádherné ľudové piesne, riekanky, detské hry, príslovia, porekadlá, povesti, máme knižnice plné kníh od úžasných autorov literatúry pre deti. A navyše máme veľmi šikovné a tvorivé pani učiteľky a pánov učiteľov, ktorí majú celé priehrštie nápadov na spestrenie vyučovania.  

Do akej miery ste mali voľnú ruku? Aký prístup ste zvolili pri tvorbe textov?

Šlabikár je učebnica a každá učebnica musí spĺňať náročné požiadavky z hľadiska obsahového, formálneho, ilustračného, metodického a didaktického. Boli presne stanovené podmienky na spracovanie textu. Text musel spĺňať kritéria dĺžky textu aj samotných viet, jednoduchosti použitých slov a hlavne použitých písmen.

Čo sa týka obsahovej stránky, dostala som do vienka šlabikárovú rodinku s prváčkou Zuzkou a jej starším bratom Adamom. Táto rodinka zažíva reálne situácie, s ktorými sa deti stretávajú v bežnom živote. Bola to pre mňa nová situácia, lebo do časopisu tvorím hlavne básničky a rozprávky o zvieratkách. Bola som veľmi rada, že mi ponechali aj „moje zvieratká“, a tak je Šlabikár LIPKA vydarenou kombináciou príhod z reálneho života a rozprávkových príbehov o zvieratkách. 

Určite nie je jednoduché vytvoriť texty s obmedzeným počtom písmen. Bola to pre vás výzva? Ako ste sa s tým popasovali?

Šlabikár LIPKA je vystavaný tak, aby boli v textoch použité iba písmená, ktoré deti už poznajú. Toto bola asi najväčšia výzva. Spraviť text, ktorý má mať zmysluplný obsah a môžete pritom použiť len zopár písmen, nie je jednoduché. Aby som sa nemýlila, mala som kartičku, na ktorú som postupne dopisovala prebraté písmená a kontrolovala som každé použité slovo. V druhej časti šlabikára, keď písmenká pekne pribúdali, to už bolo oveľa jednoduchšie.

Máte nejakého obľúbeného autora/autorku detskej tvorby?

Určite. Medzi mojich obľúbených autorov patria Mária Ďuríčková, Mária Rázusová-Martáková, Ľudmila Podjavorinská, Elena Čepčeková.

Ktorá detská knižka by podľa vás nemala chýbať v knižnici žiadneho dieťaťa?

Myslím si, že v knižnici žiadneho dieťaťa by nemala chýbať kniha Márie Ďuríčkovej O Guľkovi Bombuľkovi. Je to nádherný príbeh o pomoci. Deti by sa mali učiť nielen pomáhať, ale aj o pomoc požiadať. Naučme naše deti hovoriť: „Pomôžem ti.“ „Pomôžeš mi, prosím ťa?“

Odcitovala by som z tejto knižky: „Všetci si pomáhame a po troške sa rozdávame. Len daj pozor, aby to nebolo na daromnice, ale na dôležité veci.“ No nie je to krásne posolstvo? Nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých.  

Ktoré knižky rada čítate? Je vám bližšia poézia alebo próza?

Teraz mám obdobie, keď sa vraciam ku knihám, ktoré som už čítala, napríklad Odviate vetrom, Jana Eyrová, Búrlivé výšiny. Keď som ich čítala prvýkrát, preskakovala som dlhé monológy a siahodlhé opisy. Dnes čítam aj tie. S odstupom času má človek iný pohľad na veci a to sa, samozrejme, netýka len kníh.