Aitec vydavateľstvo  

Spisovateľka, literárna publicistka, popularizátorka detskej literatúry, rozprávkarka. Diana Mašlejová sa venuje písaniu celým svojím srdcom, pričom v jej tvorbe prevažujú najmä texty pre najmenších. Autorsky sa podieľala aj na obsahu pracovných učebníc Slovenský jazyk pre 2. ročník ZŠ a Slovenský jazyk pre 3. ročník ZŠ. Vyspovedali sme ju, ako sa jej na publikáciách pracovalo a čo považuje za najdôležitejšie vo výučbe slovenského jazyka na prvom stupni ZŠ.

 

Čím ste sa túžili stať ako dieťa? Mali ste vysnívané povolanie v období, keď ste chodili do základnej školy?  

Už na základnej škole som vedela, že sa chcem stať spisovateľkou. Lákali ma síce aj spev a divadlo, ale najviac energie a času som investovala do literatúry. Veľa som čítala a veľa som aj písala. Za dedkovým písacím strojom som strávila dlhé desiatky hodín. Tvorila som rozprávky, dobrodružné príbehy inšpirované anglickou spisovateľkou Enid Blytonovou. Spätne si uvedomujem, že mi to dalo mnoho pre budúcnosť potrebných zručností. Systematickosť, húževnatosť a takú tú „obyčajnú“ neobyčajnú prácu s textom.

 

Spomeniete si, ktoré knižky ste rada čítali? Mali ste nejakú obľúbenú knihu alebo autorov, ktorí by podľa vás nemali chýbať ani v knižniciach súčasných žiakov?

Ako som už spomenula, mala som rada knihy Enid Blytonovej – Slávnu päťku, Dvojčatá Pat a Izabela. Rada som čítala Hitchcockove knihy, pána Tragáčika od Zbigniewa Nienackeho a iné. V poslednom období ma už ako dospelú čitateľku, ale stále milovníčku detskej literatúry, zaujala kniha Ďaleká cesta za domovom od Richarda Adamsa. Mojou srdcovkou sú aj knihy spisovateľky Tove Jansson, Roalda Dahla, rozprávky Hansa Christiana Andersena či Beatrix Potterovej.

 

Rozhodli ste sa pre štúdium žurnalistiky, počas ktorého ste inklinovali predovšetkým k literárnej tvorbe. Kedy ste sa definitívne rozhodli, že sa budete venovať písaniu kníh?

Kedysi bolo mojím najväčším snom vydať knihu. V detstve som si stokrát predstavovala, ako si ju chytím, poťažkám a vesmír sa zastaví. Dodnes si spomínam, ako držím v ruke svoj debut Aj o vetre, zbierku poviedok, ktorá mi vyšla práve počas vysokej školy. Bol to čarovný pocit, ale zároveň uvedomenie si toho, že toto je len začiatok. Pretože chcem písať celý život. Každá nová kniha je pre mňa tak trocha spisovateľský začiatok. Nikdy dopredu neviem, čo u čitateľov zafunguje a čo naopak nie.

Keďže žurnalistika a literatúra majú k sebe blízko, dlhé roky som sa popri písaniu venovala aj novinárskemu povolaniu, najmä ako literárna publicistka. Dnes som už brehy žurnalistiky takmer opustila a mojou náplňou je literárny svet. Bola to taká prirodzená cesta. Publicistika ma popri literárnej tvorbe vždy tak trocha spájala „so zemou“, s ľuďmi. Predsa len písanie rozprávok je intímna a samotárska práca.

 

 

Dnes ste známa ako autorka poviedok pre dospelých, ale aj rozprávkových knižiek pre deti. Čo je vášmu srdcu bližšie?

Moje srdce okamžite odpovie – rozprávkové knihy. Pretože to je môj svet. Moja sloboda. Ja si určujem pravidlá, vytváram si svoje magické miesta a postavy, ktoré by som chcela v živote stretnúť. Možno to znie podivne, ale jedny z mojich najkrajších spomienok z detstva sú na chvíle s knihou. Pri vyberaní z knižnice, pri čítaní v posteli, pri písaní. Ten nádherný svet rozprávok je pre mňa rovnako príťažlivý dnes ako aj vtedy. Po narodení môjho synčeka sa tento pocit ešte zintenzívnil a nateraz som sa rozhodla byť najmä vo svete detskej tvorby.

 

Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa začali venovať práve tvorbe pre deti? Pre ktorú vekovú skupinu najradšej tvoríte a prečo? Kde čerpáte inšpiráciu do kníh pre najmenších?

Oficiálne som do literatúry pre deti vstúpila knihou Tajný cirkus, ktorá rozpráva príbeh o súrodencoch Betke a Cyrilovi a ich dobrodružnom pobyte v Paríži. Neoficiálne som sa rozprávkovej tvorbe venovala od základnej školy. Veková kategória, pre ktorú sú moje knihy určené, je zväčša prvý stupeň základných škôl. Niektoré tituly ako V modrej izbičke alebo Stratený zajko v Paríži však obľubujú aj predškolské deti. A inšpirácia poletuje všade okolo mňa. Každý jeden deň. Niekedy priletí sama, inokedy ju musím trocha hľadať. Závisí od môjho vnútorného rozpoloženia a možno aj čohosi, čo neviem pomenovať.

 

Ktoré veci považujete vy osobne za najdôležitejšie rozvíjať u detí na 1. stupni ZŠ? Čo považujete za kľúčové pri zoznamovaní sa so slovenským jazykom?

Priniesť deťom informáciu a zážitkovú skúsenosť, že jazyk je radosť. Že správne písať, rozprávať, rozumieť a chápať slovenský jazyk v súvislostiach môže byť zábavné, nielen nutné. Osobne si myslím, že presne tento prístup je výzvou nielen pre výučbu slovenského jazyka, ale aj iných predmetov. Vyvolať u dieťaťa hlad po vzdelaní a radosť zo vzdelávania je nádherné poslanie pre nás všetkých, ktorí sa ich vzdelávaniu venujeme.

 

Ste autorkou motivačných textov v pracovných učebniciach Slovenský jazyk pre 2. a 3. ročník ZŠ. Čo vás najviac motivovalo k tomu, aby ste sa pustili do takéhoto projektu?

Vydavateľstvo AITEC ma oslovilo s ponukou na spoluprácou. Pre mňa to bola okamžitá odpoveď áno. Nezaváhala som ani na sekundu. Spoluvytvárať učebnice slovenského jazyka pre deti prvého stupňa základných škôl bolo mojím snom. Samozrejme, cítila som aj veľkú vnútornú zodpovednosť a pokoru. Aj keď sa u mňa spočiatku ozvali trocha obavy, vedela som, že mám za sebou vo vydavateľstve skvelý tím ľudí, ktorý ma podporí.

 

Vo vašich učebnicových textoch v hlavnej úlohe vystupujú postavičky Bodka, Otáznik a Výkričník. Ich úlohou je sprevádzať žiakov dobrodružnou cestou spoznávania rodnej reči a motivovať ich k samostatnému objavovaniu gramatických pravidiel. To všetko aj s využitím princípov Montessori pedagogiky. Ako ste sa popasovali s úlohou vytvoriť takéto texty? 

Najprv som si ich musela predstaviť. Bodka, Otáznik a Výkričník nesmeli byť len neživé postavy s výpovednými menami, ale skutočné rozprávkové bytosti so svojimi špecifickými vlastnosťami. Pokojná, rozumná Bodka, zvedavý Otáznik a rázny, veselý Výkričník. Najprv som videla ich a potom som videla aj svet, v ktorom žijú. A odtiaľ to už bol len kúsok k tvorbe. 

 

Do akej miery ste mali voľnú ruku pri tvorbe? Akým kľúčom ste pristupovali k tvorbe textov?

Každý text, v ktorom Bodka, Otáznik a Výkričník vystupujú, sa týka nejakej preberanej látky. Niekde to boli spoluhlásky, inde samohlásky či vybrané slová po b. Voľnú ruku som mala len do tej miery, aby som naplnila cieľ a zadanie. A to bolo práve pre mňa v celom procese to príťažlivé a fascinujúce. Tak ako mám rada voľnú tvorbu, mám rada aj vzdelávanie detí, ktoré musí mať nejakú formu a obsah.

Aktuálne pracujete na textoch do pracovnej učebnice Slovenský jazyk pre 4. ročník ZŠ, ktorej prvá časť by mala vyjsť v lete 2022 a druhá časť pred Vianocami budúceho roka. Prezradíte nám nejaké špeciality zo zákulisia?

Áno, je pravda, že momentálne som v procese tvorby. Už teraz môžem povedať, že príprava štvrtáckej pracovnej učebnice je o čosi iná, ako tie predchádzajúce. Predsa len, úroveň jazykových zručností je u detí na inom leveli, v štvrtom ročníku majú oveľa rozvinutejšiu slovnú zásobu, majú viac vedomostí. Preto musia byť aj texty s ohľadom na preberanú látku náročnejšie a sofistikovanejšie. Postavičky Bodky, Otáznika a Výkričníka, ktoré sprevádzali žiakov druhým aj tretím ročníkom, ostanú zachované a čaká ich cesta za novými dobrodružstvami. Navštívia Bratislavu či Slovenský kras a ich výpravy budú často odkazovať nielen na geografické názvy, ale všeobecne na medzipredmetové prepojenie slovenského jazyka a vlastivedy. 

 

Popri všetkých vašich aktivitách sa venujete aj rozvíjaniu čitateľskej gramotnosti u detí, pestovaniu vzťahu k literatúre. Sama ste autorkou viacerých vzdelávacích projektov. Vedeli by ste nám o tom povedať viac? Čo považujete za kľúčové v tejto oblasti?

V praxi sa mi ukázalo, že dôležité je úspešné prepojenie škola – knižnica. Ak dokáže pedagóg deti zaujať a nadchnúť ich pre lásku k príbehom, potom spolu môžu navštevovať knižnicu, ktorá je rovnako horlivá a aktívna. Takýchto spojení pozorujem na Slovensku mnoho, no nie je to samozrejmosť. Ale aj to sa dá napraviť, rodinným prostredím. Vzťah k literatúre sa predsa najväčšmi rozvíja v domácom prostredí, keď dieťa vidí, že doma sa číta a že literatúra je súčasťou voľného času rodičov. Tiež pravidelné, dá sa povedať až ritualizované, čítanie deťom predškolského veku a potom školákom pozitívne ovplyvňuje vzťah k literatúre.

 

Čo máte na svojom povolaní najradšej a čo je vaším najväčším hnacím motorom?

Samotný proces. Rada píšem. Znie to možno jednoducho, ale tak to je. Každý jeden text, či je to rozprávka, alebo text do učebnice, mi prináša potešenie. Niekedy to samozrejme ide ľahšie, inokedy je proces náročnejší a chce odo mňa väčšie sústredenie a energiu. Musím však povedať, že dôležitým hnacím motorom sú pre mňa aj moji čitatelia. Tá radosť v ich očiach, keď sa ma pýtajú na podrobnosti v knihe (a ja si ich niekedy spätne ani nepamätám), je úžasnou motiváciou k mojej práci.

 

 

Pracujete momentálne aj na nejakej knižnej novinke?

Momentálne chystám vydanie mojej novej audioknihy s názvom Kocúr Lala. Ide o dobrodružstvá žltého plyšového kocúra, ktorý miluje hru na trúbke a džezovú hudbu. Ocitne sa v New Yorku, kde odrazu spoznáva aj iné hudobné žánre a učí sa ich mať rád. Audioknihu načítal slovenský herec Robo Roth. Pomerne nová je aj moja audiokniha Izabela o rómskom dievčatku.

 

Máte životné motto, ktorým sa riadite?

Životné motto asi ani nie, ale snažím sa žiť pravdivo k sebe aj k ostatným a byť láskavá k ostatným aj k sebe.