Aitec vydavateľstvo  

Prečítajte si rozhovor so Zuzanou Hirschnerovou, spoluautorkou našej obľúbenej série Slovenský jazyk pre 1. stupeň ZŠ. Prezradí vám v ňom, prečo jej učiteľské povolanie prirástlo k srdcu, ale aj to, čo je jej cieľom pri tvorbe učebných materiálov. Ak by ste chceli spoznať bližšie jej predstavu o vyučovaní vybraných slov, príďte sa inšpirovať na online seminár s názvom Vybrané slová, kto vás vybral?, ktorý sa bude konať 28. 04. 2021 o 17:00 hod. Viac sa o online seminári dozviete TU.

Mali ste v detstve vysnívané povolanie?

ZH: Spomínam si na jedno intenzívne obdobie v detstve, v ktorom som chcela byť čašníčkou. Za čašníčku som išla niekoľkokrát aj na karnevale v škôlke. A priznám sa, že mi táto túžba ostala dodnes. Bavilo by ma byť na ľudí milá a niečo pre nich urobiť. Zabezpečovať, aby mali vďaka mne príjemnú chvíľku.

Máte obľúbenú detskú knižku, prípadne autora/autorku, ktorú by ste odporučili do domácich knižníc?  

ZH: Knižky môjho detstva sú Deti z Bullerbynu a Pipi Dlhá Pančucha od Astrid Lindgrenovej. A keďže pochádzam z českej rodiny žijúcej na Slovensku, mám dosť načítané aj české rozprávky. Myslím si, že deti by mali čítať veľa a v období, keď ešte samy nečítajú, mali by s nimi čítať rodičia. Pre mňa predstavuje čítanie dôležitú súčasť môjho detstva. Keď sme mali naozaj dobrú knižku, vždy sme si ju spoločne čítali ako rodina a zdieľali spolu tento krásny zážitok. Moji rodičia mali veľký cit vyberať knižky, ktoré sa stali neskôr kultovými, napríklad Malý princ. Už roky zbieram jeho rôzne výtlačky a mojím snom je mať vo svojej zbierke prvé slovenské alebo české vydanie tejto knižky. Dcére som zvykla čítavať aj knihy od Jaroslavy Blažkovej. Moja obľúbená je Ohňostroj pre deduška. Doteraz sa pri návšteve kníhkupectva rada zastavím v oddelení pre deti.

Ste dlhoročnou učiteľkou, momentálne riaditeľkou na jednej z bratislavských škôl. Čo považujete za prednosti učiteľského povolania? Čo máte na ňom najradšej?  

ZH: Práca učiteľa ma nesmierne napĺňa. Základom je jedna obrovská vec, pocit, že som pre niekoho užitočná. Táto práca mi každý deň dáva príležitosť urobiť dobrý skutok, pozitívne prispieť k niekoho prežívaniu. A to je niečo úžasné. To je dôvod, prečo si myslím, že učiteľské povolanie je také dôležité. Učiteľ je v každodennom kontakte s množstvom ľudí. Mojou úlohou ako riaditeľky je zabezpečovať, aby sa ľudia v škole, či už veľkí alebo malí, cítili v jej prostredí čo najlepšie. Od toho potom závisí, čo sa v škole deti naučia. Asi to je dôvod, prečo som rada učiteľkou.

Ako oddychujete vo voľnom čase? Aké máte koníčky?  

ZH: Mám veľmi rada ručné práce. Keďže na ne nemám zatiaľ veľa času, zhromažďujem si do zásoby aspoň rôzne materiály a časopisy. A mám taký sen, na dôchodku by som rada vyrábala bábky.

Ste spoluautorkou ucelenej série slovenského jazyka pre 1. stupeň ZŠ, HUPSOVHO šlabikára, ale aj mnohých ďalších doplnkových titulov, ako napríklad Spievanky – Vybranky s hudobným CD. Prečo ste sa okrem učenia rozhodli venovať aj písaniu učebníc? 

ZH: Bola to súhra náhod. Na vysokej škole som mala to obrovské šťastie, že už počas štúdia som dostala príležitosť učiť na základnej škole, kde sa rozbiehalo integrované tematické vyučovanie. Páčil sa mi tento inovatívny spôsob učenia a vnímam, že už počas vysokej školy som sa v niektorých didaktických spracovaniach, ktoré od nás učitelia vyžadovali, odlišovala. Na základe jednej mojej seminárnej práce ma oslovila pani profesorka Kožuchová a ponúkla mi spoluprácu na učebnici pracovného vyučovania. A tak sa to celé začalo.

Ako by podľa vás malo vyzerať vyučovanie slovenského jazyka, aby spĺňalo potreby dnešnej doby? Čo považujete za kľúčové pri učení slovenského jazyka na 1. stupni?

ZH: Myslím si, že na 1. stupni ZŠ by sme mali dospieť k tomu, že deti rady rozprávajú, píšu a rady čítajú. Je to dosť ťažké, lebo slovenčina ako jazyk je komplikovaná. Deti pri písaní často natrafia na množstvo vecí, v ktorých robia chyby. V tomto považujem za kľúčové, ako s tými chybami, ako učitelia, budeme pracovať. Nemalo by sa stávať, že ich neustálym opravovaním odradíme. To je dôvod, prečo sa pri tvorbe učebníc snažím mať na mysli potreby učiteľa, aby mal v ruke dostatok materiálu, s ktorým môže pracovať. A zároveň pri tvorbe vidím aj potreby dieťaťa, ktoré má mať pred sebou knižku, ktorá mu v procese učenia a nasávania nových informácií pomáha čo najviac. Snahou je vytvoriť učebnicu, ktorá obom pomôže ísť cestou k spoločnému cieľu.

Na 1. stupni ZŠ je potenciál učiteľov obrovský. Oni presne vedia, čo treba robiť. Keď sa im dá do rúk dobrý materiál, ktorý môžu využívať, tak majú čas sústrediť sa na procesné veci, organizáciu samotnej hodiny a nevyčerpávajú sa tým, že si vyrábajú materiály. Potenciál úloh v učebniciach musí byť taký, aby učiteľ svojím majstrovstvom vedel jednotlivé úlohy využiť pre každé dieťa v triede podľa toho, čo potrebuje. Aby každý žiak zažil svoj úspech, vyškriabal sa na ten svoj kopček a zároveň nevnímal, že kopčeky iných detí v triede sú rozdielne vysoké.

Ako pracovať s chybou na hodinách slovenského jazyka, aby to deti neodradilo od tvorivého prístupu k jazyku, hraní sa so slovami alebo písomnom zaznamenávaní svojich myšlienok?   

ZH: Na hodine slovenčiny treba rozlišovať dva druhy chýb. Na jednej strane je to chyba, ktorú už dieťa na základe toho čo vie, „nemalo urobiť“. Čiže je dôsledkom toho, že sa pomýlilo, zabudlo alebo to dobre nepochopilo. A potom je to druhá skupina chýb, ktoré urobilo, lebo mu ešte chýbajú vedomosti. Pri tej prvej skupine chýb považujem za dôležité, viesť deti k tomu, že urobiť chybu je super. Chyby nám pomáhajú v tom, aby sme ich v budúcnosti urobili menej. Mali by sme ich naučiť tešiť sa z pomýlenia, lebo to znamená, že si chybu uvedomili a môžu s ňou ďalej pracovať. Chyby by nemali byť o demotivácii a prepisovaní do nemoty.

Pri tej druhej skupine chýb by bolo ideálne deti na ne vôbec neupozorňovať. Zároveň pri nich ale bliká učiteľská kontrolka, či si tie chyby v takom prípade deti chybne nezafixujú. Túto dilemu som vždy riešila tak, že som zvykla chyby žiakom opravovať červenou a zelenou farbou. Červené boli tie, pri ktorých by sa mali snažiť, aby tam už nabudúce neboli a zelené boli tie, ktoré majú byť inak, ale žiak ešte o nich nevie. V slohu odporúčam buď nehodnotiť pravopis, alebo dávať známku samostatne za slohovú a gramatickú časť. Opravy treba robiť veľmi citlivo, aby to dieťa neodradilo. Písanie je nástroj myslenia. Pomocou neho si upratujeme v hlave naše myšlienky a zhmotňujeme ich na papieri. Tento potenciál písania by sme mali na školách využívať vo väčšej miere.

Dištančné vzdelávanie mení pohľad na doterajšiu formu výučby, niektorí učitelia a rodičia riešia u detí pokles motivácie učiť sa. Máte nejakú radu, ako posilňovať motiváciu u detí?  

ZH: Myslím, že to, čo spoľahlivo funguje a zároveň je aj najťažšie, je byť ako učiteľ nadšený a mať to celé perfektne zorganizované. Osobná angažovanosť a nadšenie je úplný základ, ktorý deti zaručene osloví. Vtedy človek nepremýšľa nad sebou, ale nad deťmi a aj cez tie obrazovky dokáže vnímať ich potreby. Dôležitý je aj vzťah, aby deti cítili, že vám na nich záleží.

Rozhovor pripravila Ľubica Ťapajová